V dávnych časoch, keď sa vgréckych lesoch zelenalo, skupinky slnečných lúčov presvitali skrze husté listy, vytvárajúc pestrofarebné svetelné tiene, akoby tkali prirodzené plátno. Dievčina Klisa sa v pokoji prechádzala v náručí tejto prírody, užívajúc si jemné dotyky slnka. Měla dlhé zlaté vlasy, pripomínajúce pole obilnin na jeseň, jej oči boli jasné ako jazero, prenikajúce duchovnosťou a múdrosťou. V tejto dobe ju verný pes Apollo neustále nasledoval, bol schopný stať sa jej najlepším spoločníkom.
Apollo bol neuveriteľne inteligentný a odvážny pes, jeho srsť žiarila ako horizon pri úsvite, odrážajúca zlaté lesky. Vždy bol ostražitý, obzerať sa okolo seba, ako strážca lesa, pripravený chrániť Klisu pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Klisa sa často prihovorila Apollovi tichým hlasom, akoby chápal každú jej myšlienku, občas sa na ňu pozrel svojimi jasnými a vernými očami, aby upokojil jej dušu.
Tohto dňa Klisa šťastne skúmala svoju obľúbenú cestičku v lese, ktorý sa vinula a bola obklopená pestrými divokými kvetmi, akoby vítali jej príchod. Jemný vánok sa dotýkal jej kože, prinášajúc arómu kvetov, Klisa si zhlboka vzdychla a cítila nepopísateľný pocit pohody a uvoľnenia, akoby sa všetky starosti tohto sveta rozplynuli s vetrom.
„Apollo, aké je dnes slnko?“ pozrela sa Klisa na Apolla so zvonivým, jasným hlasom.
Apollo, akoby rozumel jej slovám, nadšene zavrčal a zakrýval chvostom, potom pokračoval v skákaní okolo jej nôh.
V tej chvíli však Klisa vo svojom srdci pocítila podivné tušenie, akoby niečo skrývajúce sa číhalo v temnote. Siahla na čelo a zastavila sa, obzerajúc sa okolo seba. V hĺbke lesa slnko akoby stmievalo, voľne sa odrazy stromov spojovali s šepotom, prenikajúcim neistotou.
„Na čo myslíš?“ Klisa sa usmiala na Apolla, avšak jej hlas prezrádzal túto úzkosť. Dovtedy si neuvedomila, že toto skryté nebezpečenstvo sa už ticho približovalo.
S príchodom súmraku sa svetlo v lese začalo stmievať, akoby predpovedalo, že sa chystá niečo nešťastné. Klisa sa obzrela na zmiznúce slnko a jej pocit úzkosti sa zväčšil. „Asi by som mala ísť späť,“ povedala Apollo.
Práve v tom okamihu sa z hĺbky lesa objavila postava. Klisa zdvihla hlavu a videla neznámeho chlapca. Jeho oči boli jasné a prenikavé, na hlave mal čierne kudrlinky, jeho oblečenie malo starodávny vzhľad, čo mu dodávalo aj tajomnosť.
„Prečo si sa sem dostala?“ spýtal sa chlapec s úsmevom, jeho hlas bol ako zvuk pramene.
Klisa pocítila napätie v hrudníku a nevedela, čo povedať. Bola to osoba milujúca slobodu, ale cudzia aura jej dodávala pocit nepokoja. „Ja... ja sa len túlam,“ snažila sa odpovedať pokojne.
Chlapec prikývol, jeho očami sa zaleskli rôzne emócie. „Tento les skrýva množstvo tajomstiev, možno by sme mohli preskúmať spolu,“ povedal so zvodom, akoby ju pozýval do neznámeho sveta.
„Ďakujem, ale radšej sa vrátim za mojimi priateľmi,“ Klisa s rozhodnosťou odmietla, ale v jej srdci sa zrazu objavila silná vlna strachu.
„Ale nie je tu?“ chlapec jemne sa usmial, ukazujúc na blízkosť, kde Apollo pozorne sledoval, vychádzajúc hrdelný zvuk, napätie sa rýchlo rozšírilo lesom.
Klisa trhla srdcom a pozrela sa na Apolla, všimnúc si jeho nervózny výraz. Mladé dievča pomaly vstalo a v tej chvíli pocítila studený vánok, okolo stromy akoby stali hrozivo tmavé.
„Musím ísť späť,“ Klisa hovorila s vážnym a rozhodným hlasom, no jej nohy sa jemne chveli, snažila sa však nedovoliť strachu, aby sa prenikol.
„Nezdržuj sa, tajomstvá tohto lesa čakajú, aby ich objavila,“ chlapec ju sledoval so silným návodom v hlase. Jeho pohľad bol ako vír, nútiaci ju cítiť sa uväznená.
Klisa zapochybovala, ale Apollo sa pevne držal jej sukne, akoby varoval ju. Verný pes stál pred Klisou, vrčal hlasnejšie, čím donútil chlapca posunúť sa späť.
„Neboj sa, nie som zlý človek,“ chlapec hovoril so stratou trpezlivosti, snažiac sa priblížiť, no Klisa vedela, že sa nedá oklamať.
„Nie, viem, čo chceš,“ Klisa vzchopila silu a cúvla, v jej očiach sa začala objavovať rozhodnosť.
Chlapec bol zjavne prekvapený, úsmev mu okamžite zmizol a nahradil ho nebezpečný výraz. S pevne zaostreným pohľadom na Klisu, jeho ústa sa akoby mračili, ukazujúc sa nebezpečný úsmev. „Nikto nemôže odolať pokušeniu lesa, budeš toho ľutovať.“
Klisino srdce sa ochladilo a rýchlo sa otočila na malú cestičku, zatiaľ čo Apollo kráčal vedľa nej, ich srdcia takmer vytvorili harmóniu, navzájom povzbudzujúc odvahu. Stromy pozdĺž cesty akoby ju prenasledovali, v uchu sa ozývali rôzne zvuky, akoby sa jej vysmievali.
„Poď, Klisa, nemôžeme sa zastaviť!“ bez prestania si šepkala, modliac sa, aby unikla z tohto lesa.
Avšak chlapec sa neustále blížil, nadšene ju prenasledujúc, ozveny lesa sa premenili na démonické piesne, Klisa sa stále viac a viac cítila nepokojne. Nemohla sa ubrániť myšlienke, či by mala dôverovať svojej intuícii a utiecť hlbšie do lesa, len aby neuvidela jeho prekliaty výraz?
Napokon, Klisa dorazila na okraj lesa, kde pocítila náznak nádeje. Avšak, neočakávajúc, chlapec sa vyšmykol z kríkov a zablokoval jej cestu. „Neujdeš, Klisa. Si dušou stratenou v tomto lese.“
Klisa sa zamračila, odvážne hľadela do jeho očí a v jej duši sa miešala hnev a strach. Nedôverčivo povedala: „Napriek tomu sa vrátim, Apollo ma vráti!“
Nervozita Apolla sa už nedala skrývať, náhle zavrčal, akoby sa chcel vrhnúť na chlapca, ale Klisa ho zadržala. Hlava jej explodovala silou odporu a vzoprela sa: „Nie som korisťou, ponáhľam sa rozhodne!“
Avšak Klisina odvaha nedokázala zmeniť situáciu, chlapec sa zdalo, že presne vie, čo si myslí a so zdvihnutým kútikom úst, arogantne povedal: „Na čo je odolávať? Les pohltí tvoju dušu.“
Klisa sa cítila bezradne, rovnako tak nikdy predtým slabá. V hlave si začala plánovať, ako ujsť z tejto nočnej mory.
„Možno by som mohla využiť silu tohto lesa,“ v Klisinom srdci sa objavila nová nádej, a tak sa snažila vybaviť si príbehy, ktoré počula—hovorilo sa, že v lese žije bohyňa spravodlivosti, schopná poskytnúť silu odvážnym dušiam.
„Ak zavolám bohyňu, alebo aký spôsob potrebujem pre získanie tejto sily?“ tichom si povedala, krok za krokom sa vzďaľujúc a pripravujúc sa vysloviť tajomný rituál. Chlapec sa zdalo, že cíti jej úmysel, prestal sa približovať a iba stál a v tichosti sledoval.
Klisa zažila náhly záblesk, keď zavrela oči, okolo stromy začali vydávať jemné ozveny, akoby reagovali na jej volanie. Postupne sa sústreďujúc, jej vnútorný hlas sa zmieňoval s prírodou, akoby počula jemné šepoty: „Odvaha je svetlo, ktoré odráža tmu.“
V srdci Klisy sa ozvala nepopísateľná moc, a keď znova otvorila oči, chlapec pred ňou zbledol, akoby bol pod náporom neviditeľnej sily. Klisa stiahla všetku svoju odvahu, postavila sa pred Apolla a so rozhodným tónom povedala: „S touto silou vyženiem tmu, už sa viac nepoddám!“
Chlapec, ktorý bol predtým taký silný, teraz sa zdalo, že upadá do niečoho, čo sa nedá vysvetliť, jeho tvár sa skrútila a skleslo sklonil hlavu. Klisina nádej rástla, akoby sa naňho pozerala a zhlboka sa nadýchla, s odhodlaným tónom povedala: „Sila tohto lesa je vo mne, vrátim sa s jasom a spravodlivosťou.“
Klisinho výkriku, stromy v okolí začali vyžarovať slabé svetlo, vytvárając žiarivý spln, akoby ju chránila bohyňa.
Chlapec sa v svetle začal poddávať, nakoniec sa bezmocne zrútil na zem, akoby už nemôže odolať Klisinej asertívnosti. Les sa v reakcii na výkrik dievčaťa pohol, nielenže sa dal na útěk, Apollo zostal s ňou, bránil ju a už sa nebál búrky alebo vetra.
„Ušli sme!“ Klisa pocítila nepopísateľnú radosť, stromy za ňou sa postupne odstránili, slnko vyšlo prenikajúcimi lúčmi, žiariacimi na ňu. Klisa si chytla Apollovu teplú srsť, jej oči sa rozjasnili a stali sa rozhodnými, a nakoniec unikla z tej temnej lesy, vitajúc nový začiatok.
Táto starodávna dobrodružstva práve skončila, Klisa pod nekonečným hviezdnym nebom sľúbila, že už nikdy nedopustí, aby ju akýkoľvek tieň pohltil. V jej srdci vzplanula odvaha a nádej, ktorá navždy žiarila. Apollo zdvihol hlavu, akoby s ňou rezonoval, pokračujúc v jej sprievode do nového zajtrajška.